Dojčenie na verejnosti

Dlho som rozmýšľala, v akom duchu napísať tento článok. Dojčenie na verejnosti totiž rezonuje nielen na rôznych mamičkovských fórach, ale občas aj v médiách a celkovo spoločnosti rodičov i nerodičov. Zdá sa, že všeobecne vládne medzi mamičkami strach, že ich okolie odsúdi, že sa stretnú so samými negatívnymi reakciami. Že budú musieť byť akýmisi rebelkami, čo bojujú za právo svojho dieťaťa byť dojčené na požiadanie a nezostávať práve kvôli tomu zavreté celé mesiace doma medzi štyrmi stenami.

Áno, napriek tomu, že je dojčenie prirodzené a krásne kdekoľvek a kedykoľvek, zdá sa, že ho musíme neustále obhajovať, vysvetľovať, presviedčať spoločnosť okolo nás, že máme a predovšetkým naše deti majú naňho právo. Mám však jeden návrh: skúsme radšej o dojčení menej premýšľať, teoretizovať, filozofovať. Špekulovať, či ak nadojčíme dieťa v parku, koľko okoloidúcich nám vynadá a vymýšľať kvetnaté scenáre, čo všetko si môžu myslieť všetci tí, čo nám síce nevynadali, ale na nás zazerali. Jednoducho dojčime. Dojčime na požiadanie doma aj vonku, žime s dieťatkom tak, ako nám vyhovuje, neizolujme sa od spoločnosti, lebo „čo ak si niekto niečo pomyslí, niekto niečo povie, …“

Hádam každý má na sebe odskúšanú odvekú pravdu, že dostávame to, čo dávame. Ak sa správame prirodzene, iní prirodzene prijmú naše správanie a nás prostredníctvom neho nás takých, akí sme. Ak budeme prirodzene fungovať s bábätkom, nie je dôvod sa dopredu obávať, že to ostatní odsúdia. Prečo by mali? No ak budeme v kŕči, strachu, strese, určite sa nám bude zdať také aj okolie. Hoci nám nikto nič nepovie, aj tak budeme presvedčené, že vzbudzujeme v ostatných negatívne reakcie.

Pritom realita je skutočne oveľa pozitívnejšia. Dojčiacich mamičiek pribúda a s nejakým extrémnym prejavom nesúhlasu okolia sa stretne len máloktorá. Sama dojčím na verejnosti bežne už piaty rok a nikdy sa mi nestalo, že by mi niekto niečo zlé povedal. Pohľadov som si užila dosť, no keďže nevieme čítať myšlienky, možno aj človek, u ktorého sa nám zdá, že na nás zazerá , si myslí trebárs: „juj, ako sa má to bábo dobre, ja mám dnes taký mizerný deň, ale pohľad na takého rozkošného spokojného drobca ma potešil“.

Nepochybne sú jednotlivci, ktorí dojčenie na verejnosti považujú za nevhodné a ak budeme mať smolu, stretneme sa s nimi práve my. Poznám mamičku, ktorú iná žena poslala dojčiť dieťatko na záchod. Vraj je dojčiť na verejnosti nechutné. Ak sa vám to stane, zachovajte chladnú hlavu. Ak chcete, stručne vysvetlite dotyčnej/dotyčnému, že on by predsa nešiel nič jesť na záchod, pretože TO je nechutné. Nehygienické a absurdné. Možno sa uvedomí a možno nie, ale to je jej/jeho problém, nie váš. Hlavne sa s ním nepúšťajte do debaty, hoci vy viete, že dojčenie nie je len kŕmenie a že vaše dieťa ho potrebuje aj preto, že mu je práve teplo, že sa preľaklo, že je unavené a pre milión iných dôvodov, ktoré nejdú nijako odložiť. Dotyčný si na vás ventiluje svoju nespracovanú traumu, aroganciu a obmedzenosť. Argumenty, akokoľvek pôsobivé a vecné ho nezaujímajú a nepresvedčia. Najlepšou stratégiou je asi ho jednoducho odignorovať.

So správaním takýchto ľudí, ktoré môžeme objektívne označiť za choré sa predsa stretneme za život mnohokrát a aj pri úplne banálnych činnostiach. Často si ho ani nevšimneme, resp. sa nad ním nepozastavíme, či sa na ňom dokonca zasmejeme. Dojčenie je však podsúvané ako niečo intímne, vyhradené pre prvé mesiace života bábätka len preňho a mamičku. Keď sa skončí, matka sa “prirodzene” vráti naspäť k spoločenskému životu a fľaša, či cumeľ v ústach dieťatka na verejnosti nikoho nepohoršuje. Počas uplynulých desaťročí zo spoločnosti úplne vymizol obraz dojčeného dieťaťa. Normou sa stalo kŕmenie z fľaše. Smutné a obrátené úplne naruby. Nedojčí však iba matka. Dojčí, či nedojčí celá spoločnosť. Preto je prirodzené, že samotné matky bojujú s inštinktom uspokojiť potreby svojho dieťaťa kedykoľvek a kdekoľvek kvôli vsugerovanému pocitu, že dojčením robia na verejnosti niečo výsostne intímne.

Všetci, čo žijeme v tzv. „rozvinutých, civilizovaných“ krajinách trpíme traumou potlačenia prirodzenej starostlivosti o dieťa, ktorú zažívali naše mamy a staré mamy a ktoré majú tendenciu pretrvávať dodnes. Neprirodzené postupy sú dnes žiaľ veľmi zákerne podávané ako vysoko odborné rady a zaručene správne postupy, ktoré mamičky neprestajne stresujú, lebo sa bijú s ich prirodzeným inštinktom. V záujme zachovania obrovských ziskov ich výdatne živia výrobcovia umelej výživy a celej škály k nej prislúchajúcich pomôcok cez lekárov, médiá i samotných rodičov.

Nedajme sa však odradiť tým, že si dopredu budeme namýšľať zlé veci, ktoré sa nakoniec nikdy nestanú. Naučme sa byť sami sebou aj pri dojčení, lebo je naozaj tou najprirodzenejšou súčasťou ľudského života. Robme pre naše deti to, čo je pre ne jednoducho normálne. V tomto kontexte – dojčime na požiadanie kdekoľvek. Aby dojčenie bolo opäť normou. Predstavme si, že žijeme v krajine, kde ňou je. Že odmalička vídavame v parkoch, obchodoch, na uliciach, úradoch a ihriskách ženy dojčiace svoje deti. V momente, keď sa samé staneme matkami, napadlo by nám dojčenie na verejnosti riešiť? Som presvedčená, že nie. Jednoducho by sme sa pridali k ostatným.

A viete čo? Aj u nás sa už máte ku komu pridať. Nájdite si najbližšiu podpornú skupinu dojčiacich matiek (napríklad v zozname na www.mamila.sk, alebo sa popýtajte v okolitých materských centrách) a uvidíte, koľko spriaznených duší objavíte 😉

Na záver ešte pár slov o “diskrétnom dojčení”. V poslednom čase sa s týmto pojmom často stretávam v diskusiách podporujúcich dojčenie na verejnosti. V zmysle, že “áno, nech matka dojčí kdekoľvek, veď vždy sa dá prekryť plienkou, nájsť si odvrátené miesto…a predsa prsník nie je cez dieťa ani vidieť, ak sa dojčí diskrétne” a podobne. Z môjho pohľadu toto vyjadrenie nie je úplne šťastné. Opäť robí z dojčenia niečo neprirodzené a niečo, čo treba “diskrétne” zakryť. Popiera podstatu dojčenia ako základu starostlivosti o dieťa. V praxi narazíte na to, že zakryť hlavu vám dovolí maximálne tak novorodenec. Že dieťa neisté na oslave plnej ľudí nechce ísť na osamotené miesto. Chce ich pozorovať a dojčiť sa, pretože dojčenie mu pomáha tútu situáciu zvládnuť a osmeliť sa. A taktiež, že veľký prsník je vidieť aj cez malú hlávku novorodenca a aj vtedy, keď sa s ním v puse staršie batoľa vykláňa zo šatky, aby mu náhodou niečo zaujímavé neuniklo. No a teraz čo? Dojčiť budeme len otočené chrbtom, len pokojné polospiace deti a len za predpokladu, že nosíme podprsenku s košíkom veľkosti A? Celé krkolomné zase, čo poviete? Takže naspäť. Dojčenie je normálny spôsob starostlivosti o dieťa. Nie je čo riešiť. V našej spoločnosti sa nechodí iba v bedrovej zásterke (hoci najmä v lete k tomu nemajú mnohé ženy ďaleko a tie dojčiace to práve nie sú). Ženy, aj dojčiace sa normálne obliekajú. A keď treba, normálne vytiahnu prsník a dieťa nadojčia. Jednoduché.

A len tak medzi nami, drvivá väčšina vašich dojčení zostane absolútne nepovšimnutá bez ohľadu na to, ako sa pritom cítite obnažená, na očiach a čo všetko pri tom stvára vaše dieťa 😉

Comments are currently closed.